| Názory a komentáre: Majstrovstvá Európy v canicrosse a bikoejoringu Saignelégier - tri zlaté medaily pre Slovensko
|
Rada by som sa vami podelila o dojmy z Majstrovstiev Európy v canicrosse a bikejoringu, ktoré sa konali 7., 8., a 9., októbra 2005 vo švajčiarskom mestečku Saignelégier a organizovala ich Európska canicrossová federácia. Zúčastniť sa na takejto úžasnej udalosti bol pre nás všetkých úžasný zážitok. Ale poďme po poriadku. Do švajčiarskeho Saignelégier, ktorý sa nachádza neďaleko Francúzskych hraníc doráža naša minivýprava Brasa team v zložení – Jaro Jakubašek, Dávid Jakubašek, Martin Benda, Miško Benda a ja – Hana Bendová po 18-hodinovej ceste okolo obeda. Nechýbajú naši nerozluční kamaráti bez, ktorých by sme pretekať nemohli – naše psy – Dino, Scotty, Spike a Bike – všetko ESP.
Centrum pretekov sa nachádza v úžasnom športovom areály s klziskom, plavárňou, fitness, krytou jazdiarňou a otvorenými športoviskami. Štart je na rozsiahlom športovom ihrisku, obkolesenom pastvinami, ktoré sú plné koní a kráv. Krajina je mierne zvlnená, sem-tam menší lesík – jednoducho paráda. Po rozložení stanov a potrebných formalitách si ideme pozrieť trať – psy na ňu pred pretekmi nesmú. Trať je mierne zvlnená, sem tam prudké esíčko s niekoľkými technicky náročnejšími úsekmi – najmä pre bikejoring, bohato posiata kobylincami a lajnami, ale inak v pohode. Podvečer sa nesie v znamení slávnostného pochodu súťažiacich. So psami a vlajkami sa za zvuku gájd a tradičných švajčiarskych trúb presúva sprievod vyše 280 účastníkov mestečkom Saigneléier a finišuje v peknom zámočku, ktorý je vlastne centrom diania – sídli tu štáb, konajú sa tu mushermeetingy, podáva sa tu jedlo. Ani na recepcii sa nezdržíme dlho, lebo sme po dlhej ceste riadne vyčerpaní a dosť skoro si ideme ľahnúť. Čaká nás perný deň. 20 súťažných kategórií od 10 –ročných detí až po veteránov je riadne nabitých - umiestniť sa dobre nebude hračka.
V kategóriach bikejoring muži je 20 pretekárov a canicross ženy 23 pretekárok a najsilnejšou kategóriou je canicross muži so 43 pretekármi. Ostatné kategórie sú tiež pomerne silné, zvyčajne okolo 10 závodníkov, niekedy aj do 20, len pri starších veteránoch bolo pretekárov menej. Okrem Európskych saňových psov tu možno vidieť rôzne druhy stavačov, nemecké a belgické ovčiaky, sibírske husky, malamuty, samojedy, setre, beaucerony, dobermany, alaskány – jednoducho zmeska. Ako prví štartujú jazdci bikejoringu o 8 ráno. Rozvidnieva sa tu o dobrú polhodinu neskôr ako u nás a po ranných hmlách to ide po tráve ako masle – chcem povedať - je riadne šmykľavo. Tento stav robí problémy mnohým pretekárom a na šmykľavý terén dopláca bohužiaľ aj Martin, podarilo sa mu dvakrát spadnúť pričom mu zakaždým spadla reťaz – toto zdržanie ho stálo minimálne minútu (čas – 13:01) na 6km trati a posunulo ho na 12. miesto. Aj napriek tomu nechal ešte dosť pretekárov za sebou. Skvele sa však darí Jarovi na 2,5 km trati (čas – 5:01) a Dávidovi na 1,2 km trati (čas – 2:52) a po prvom dni sú obaja prví. Úspech o to väčší , že Jaro beží s mladučkým 1-ročným Dinom, ktorý tu má vlastne premiéru. Ja som tiež spokojná s mojou 10. priečkou (čas – 7:16) – priznám sa v tej konkurencii som sa obávala, ale Bike mi riadne pomohol. Poobede sa konajú ešte detské baby preteky pre najmenšie deti a náš Miško za výdatnej pomoci Bikea a tatinka prebieha 1,2 km trať, čo je na 3-ročného špunta riadny výkon (no sem-tam aj prešiel do kroku :) a s časom 10:34 končí ako štvrtý.
Na druhý deň čakajú všetkých bežcov hromadné štarty, z čoho máme riadne nervy. Predsa len 20 –40 ľudí plus rovnaký počet psov – to nie žiadna sranda. Tentokrát čaká všetkých okrem juniorov 6km trať. Bežci sa na ňu dostávajú okolo obeda a to už na rozľahlých lúkach riadne pripeká. Ranné hodiny však patria bikejoringu. Martinovi a Spikeovi sa po výmene pneumatiky darí lepšie – takže žiadny pád sa nekonal a 6km zmákli za 11:21min. Bohužiaľ strata z predošlého dňa bola priveľká a tak sa posúva iba o jedno miesto dopredu. Dávid so Scottym opäť exceluje (čas – 2:45). Jaro má na dlhšej trati trošku problémy s nováčikom Dinom, ale aj napriek menšej strate je prvá priečka jeho (čas –14:32). Mne a Bikeovi poludňajšie slnko a svahy plné kráv nepridali a posúvame sa 13. miesto (čas – 20:55). Poobede ešte čaká chalanov štafeta národov. Zastúpenie bolo pomerne silné a podarilo sa vytvoriť 19. mužských a 12. ženských týmov. Po strategickej porade sme určili poradie a čakali na výstrel, ktorý odpálil hromadný štart. Prvý úsek štafety s dlžkou 3 x 2,3 km beží Martin so Spikeom, ktorý dobre zvláda hromadné štarty. Pomerne rýchlo sa dostávajú do vedenia a náskok nielenže udržujú, ale aj zväčšujú. Mišo sa inšpiroval povzbudzovaním okolitých Maďarov a tak naňho kričí skomolené „derej, tatinko!“. Druhé kolo preberá Dávid a Scotty, počas okruhu ho síce dvaja bežci dobiehajú, ale jeho boj proti viacerým Goliášom je neuveriteľný a štafetu predáva ako tretí. Jaro s Dinom následne predbieha Maďara a Francúza a za veľkého potlesku divákov dobieha do cieľa prvý (celkový čas – 13:47). Sme veľmi šťastní a veľký rozruch budí najmä Dávid – zastavujú sa pri nás aj ostatní pretekári a nechápu ako mohol 13-ročný chlapec tak bežať. Onehdy som tu v jednej diskusii kritizovala kondičnú prípravu našich pretekárov, že ich nabije vtedy len 12-ročný Dávid – beriem späť – podarilo sa mu nabiť aj európsku špičku :O). A to nie je hocičo.
Po štafete nám ostáva zhruba hodina času, aby sme dali do poriadku psy a trochu aj seba, lebo nás čaká slávnostné vyhodnotenie. A to je naozaj urobené vo veľkom štýle – slávnostne vyzdobené pódium, kvety, poháre, medaily, krmivo darčeky, hudba, zástavy, hymny – úžasné a veľkolepé. A dnes zaznela slovenská hymna hneď trikrát. Ani nevieme, ako zbalíme všetky ceny do auta. Presúvame sa ku stanom vlečúc obrovské poháre a vrecia s krmivom a darčeky. Ešte zopár fotiek a pôjdeme sa pobaliť.
Naša maličká výprava sa tu – oproti obrovským skupinám Švajčiarov, Belgičanov, či Francúzov nestratila. Možno by bolo fajn, keby sa k nám o rok pridali aj bežci a cyklisti s čistými, pretože, vo Švajčiarsku sme videli, že sa aj v konkurencii ESP v pohode umiestňovali na stupienkoch aj severania. Takisto úžasné boli vidieť nabité detské kategórie, či kategórie veteránov ( z každej dokonca tri stupne podľa veku a samozrejme delené na muži –ženy), o čom my na Slovensku môžeme iba snívať.
Aby to nevyznelo ako čistá glorifikácia Švajčiarska na záver aj trošku kritiky, veď „chybička se vloudí“. Napriek tomu, že šlo o celoeurópske preteky, väčšina informácií – propozície, program, mimoriadne pravidlá boli iba vo francúzštine a to bol aj výhradný jazyk, ktorým hovorila väčšina organizátorov – absolútne sa nenamáhali o preklad akýchkoľvek informácií a s absolútne všetkým sme sa museli obracať výhradne na dve členky organizačného týmu, ktoré vedeli anglicky a a nie vždy nám vedeli podať správnu informáciu okamžite. Takže chvíľu trvalo, kým nám prezradili, kde možno nájsť pitnú vodu pre psy, kde sa zaprezentovať atď. Ďalším mínusom, ktorý by sa u nás myslím nemohol stať bolo, že napriek pomerne vysokému štartovnému ( v ktorom nebola zarátaná ani strava, ani nič iné) nemalo takmer sto stanujúcich pretekárov možnosť osprchovať sa – lepšie povedané po dni pátrania sa nám podarilo zistiť že za cca 120,-Sk sa môžeme osprchovať v neďalekom športovom centre . Rovnakých sto stanujúcich pretekárov malo k dispozícii jedno jediné WC a že nedošlo k jeho demolácii pripisujem jedine faktu, že množstvo pretekárov malo zrejme vo svojich obytných autách suché WC, alebo si skočili za neďaleké smrečky. Týmto chcem vzdať hold našim organizátorom, ktorí myslia aj na takéto detaily. Zaujímavosťou bolo tiež neustále kontrolovanie čipov psov. Okrem samozrejmej veterinárnej prehliadky sa kontrolovali čipy aj tesne pred štartom a pri dobehu do cieľa po oba dni. Na štarte bolo treba byť s 15-minútovým náskokom a podrobiť sa prísnej kontrole. Ani tieto drobnosti nám však nepokazili úžasný dojem z inak skvele pripravených pretekov a ja verím, že týmto navnadím ďalších ľudí, aby sa k nám o rok pridali.
Hana Bendová
|
|
|
| |
|
