Aj tento rok by som sa chcela s vami podeliť o dojmy z Majstrovstiev Európy v canicrosse a bikojoringu, ktoré sa konali vo Francúzskom Nancy. Tieto by sa pre slovenský Brasa team dali nazvať medailovou žatvou. Zo 7- člennej výpravy sa 6 postavili na stupienok víťazov a niektorí dokonca dvakrát.
Konkurencia bola aj tento rok vysoká. Podľa štatistických údajov sa pretekov zúčastnilo 276 pretekárov z 9 európskych krajín. Najsilnejšie obsadená bola kategória canicross muži s 52 pretekármi. V tejto kategórii aj opäť zažiaril Jaro Jakubašek so psom Dino. Veľmi rada by som vám prezradila aj presný čas. Bohužiaľ, výsledková listina s časmi sa na internete neobjavila a na pretekoch nebola kvôli technickým problémom k dispozícii. Rodina Jara Jakubašeka tento rok opäť žiarila na stupienkoch. Majstrom Európy medzi kadetmi sa stal jeho syn Dávid so psom Scotty a bronz v rovnakej kategórii získal jeho synovec Tomáš so psom Rolinsom. Z východu posilnil Brasa team nový pretekár Ivan Puškár, ktorý spolu so psom Lenym (ktorého zapožičal Jano Hošek) vybojoval v konkurencii 23 veteránov v canicrosse striebro. Ďalším úspešným veteránom tentokrát v bikejoringu bol strieborný Lubo Šrámek a jeho Snuk. Perfektné umiestnenie, asi najlepšie v jeho bikejoringovej kariére sa podarilo dosiahnuť aj môjmu mužovi, Martinovi Bendovi , ktorý si spomedzi 18 prihlásených pretekárov vybojoval striebro. Výpravu som dopĺňala ja, so psom Bikem. Moje umiestnenie vám presne neprezradím, viem iba to, že po prvom dni som bola 8. z 30 pretekárov. Výsledky druhého dňa sú mi neznáme, z vyššie spomenutých technických dôvodov. V baby kategórii nás reprezentoval náš 4-ročný Mišo, ktorý síce medailu nevyhral , ale dokázal zabehnúť 1,5 km za niečo vyše 9 minút a najväčšie potešenie mu spôsobovalo machersky sa presúšať po areály s našim novým šteňaťom Scooby Doo.
Vyvrcholením pretekov bola štafeta národov, ktorá bola riadne adrenalínová a divácky atraktívna. Po minuloročnom úspechu sme si veľmi fandili. Keďže tento rok určili vekovú hranicu nad 15 rokov (asi sa báli , že ich Dávid zase vybúcha) museli sme zostavu mierne zmeniť. Ale aj nový team – Jaro, Martin a Ivan zabojovali a získali zlato. Z pretekov sme mali celkom dobrý dojem, najmä z našich výkonov.
Horšie to bolo z organizáciou. Aj tento rok sa opakovali problémy z jazykovou bariérou – Európska canicrossová federácia je tvorená z väčšej časti francúzsky hovoriacimi krajinami – Francúzsko, Belgicko, Švajčiarsko a tak je veľmi náročné dohovoriť sa inak. Všetky tlačivá, inštrukcie sú len vo francúzštine, väčšina organizátorov komunikuje anglicky iba veľmi chabo a skoro vôbec nerozumejú (a tak sa zdá, že si budem musieť rozšíriť svoje lingvistické spektrum). Pred pretekmi sa organizátori snažia zatajiť trať kvôli možnému trénovaniu. Tu však kvôli nedostatočnému značeniu ostala trať (najmä pre psy, ktoré netušia, že ten 50m vzdialený stojaci pán ukazuje smer, kam treba bežať) zatajená takmer do polovice pretekov. Psy mali samozrejme problémy , keď sa ocitli na rozľahlom teréne bez označenia určiť, kam vlastne bežať. Terče označujúce zákruty chýbali, čo bol problém najmä pre bikejoring.
Ďalší problém predstavovali večne sa odlepujúce štartovné čísla a následná identifikácia pretekárov. Čo sa týka samotnej trate – prvý deň sa bežalo 2,5 km po trávnatej dostihovej dráhe. Druhý deň 6,5 km sa vybiehalo do okolitých lesíkov. Cesty boli pomerne blatisté, miestami zase posypané kamienkami. Pri behu to až tak nevadilo, ale bikejoringáči si určite užili. Veselé boli najmä hromadné štarty v canicrosse. Pri počtoch okolo 20 pretekárov (pri mužskon canicrosse dokonca 52 pretekárov) to nebola žiadna sranda. Samozrejme , že to niekedy zamávalo aj so psami. Trošku zle bolo riešené aj to, že pri dobehu do cieľa išli trate dosť dlho popri sebe a boli oddelené len tenkými páskami. Takže jedni vybiehali zo štartu a druhí bežali oproti nim do cieľa. Psy sa vzájomne rušili a niekedy do seba skákali. Takže dosť záležalo na disciplíne psa.
Čo sa týka pretekárov, bolo úžasné vidieť celé generácie musherov, rôzneho veku, rôzne rasy psov. Tento rok dokonca sľubovali osobitné hodnotenie severských plemien, ale potom na to akosi zabudli :). Najmä pretekári hlavných troch krajín boli ľahko identifikovaeľní, mali perfektné jednotné dresy, bundy. Možno by sa niečo podobné mohlo vymyslieť aj pre slovenskú reprezentáciu, keď už si všetko ostatné hradíme samy. Nejde o to, že sa chceme parádiť, ale reprezentovať Slovensko aj týmto spôsobom.
Z pretekov sme odchádzali veľmi šťastní. Napriek tomu, že sme patrili medzi najmenšie výpravy, zožali sme obrovsky úspech. Popri tom sme zažili kopec srandy, zoznámili sa s ďalšími pretekármi, získali nové skúsenosti a zdá sa, že aj ďalších nadšencov pre tento fantastický šport. Ak by si niekto chcel pozrieť fotečky z pretekov sú k dispozícii na www.ecf.cc.
|
