Sezóna off-snow vrcholí a jej oficiálnym vyvrcholením boli nepochybne Majstrovstvá sveta off-snow 2006, ktoré sa konali 2. – 3. decembra v nemeckom Rastede. Tento prestížny pretek sme si samozrejme nemohli nechať ujsť. Bola to skutočná výzva. Na úvod trochu štatistiky: okolo 300 pretekárov z 20 krajín zo 4 kontinentov. Nechýbala ani exotika – verili by ste, že mushingu sa venujú aj v takých krajinách ako je Argentína, Korea či dokonca Juhoafrická republika? Tak verte, že áno. Videli sme ich na vlastné oči. A mali sme možnosť vidieť, či prípadne prehodiť slovo aj s ďalšími pretekármi zvučných mien ako je Lena Boysen Hillestad, Uwe Radant, či fenomenálni Škóti ako Keith Johnson či Steven Lindsay. O to väčšia bola radosť, keď sa našej výprave podarilo získať bohatú zbierku medailí v takejto tvrdej konkurencii.
Ako to vlastne začalo? Pre veľkú časť výpravy sa to začalo aj tým, že sa nám podarilo zohnať 9 miestne auto a tým zjednodušiť možnosť prepravy. A tak vo štvrtok večer sadá do auta nasledovná zostava: silné trio Jakubaškov: Jaro, Dávid, Tomáš, plus posila z východu Ivan Puškár, Jano a Vanda Hošekovci, ja s Maťom a Mišom. Výpravu významne dopĺňa zapožičaný príves s deviatimi psami. Problém nám trochu robí pes pre Ivana (greenhorna v canicrosse). Pes, s ktorým mal bežať sa neosvedčil. Hoci nechceme nič riskovať navrhujem mu, aby bežal s našou Dorou. Nikdy ju nezvykneme brávať, keď ideme na preteky do zahraničia, ale tentokrát sme ju ani neviem prečo vzali a hoci mal Ivan trochu pochybnosti o jej kondičke, napokon sa táto voľba ukázala ako veľmi dobrá, ale o tom neskoršie. Po 16 hodinách prichádzame do Rastede. Je to nádherné mestečko, neďaleko Brém a v prvú adventnú nedeľu tam vládne skutočná vianočná atmosféra. Na stake oute už stretávame Mira Pažúra s Peťou , oboch Hibeľovcov, Brigitu Albertovú a Ľuba Šrámka. Zostava je kompletná. Ja stále špekulujem,či mám bežať, lebo už dvá týždne mám problémy s bedrovým kĺbom, krívam a vôbec neviem, či s tým niečo ubehnem. Som rozhodnutá fungovať iba ako tlmočník na meetingoch. Hneď po registrácii si prezeráme trať. Je nádherná. Štartuje sa z jazdeckého areálu a trať v dvoch dĺžkach 6,2 km a 4,5 km vedie okolitým lesíkom. Cestičky sú široké, miestami vysypané pieskom inde kamenistejšie, sem tam zákruta. Nemecky precízne značenie. Nemôžem si pomôcť, ale rozhodujem sa, že pobežím, keď sa to len trochu bude dať. Tá trať nemá chybu! Večer nás organizátori vítajú nádherným programom. Slávnostný sprievod mestom, fakle, bubny, trúbky. Program vyvrcholí ohňostrojom. Akurát naša výprava sa cíti trošku zle. Poplietli si nás so Slovinskom. A tak zástavy, značenie, hymna - nepasujú. Samozrejme, že sa nám organizátori ospravedlňujú a namiesto hymny nás pri predstavovaní sprevádza potlesk divákov. Na margo divákov. Nemcom sa ich podarilo prilákať na preteky tisíce. Vytvorili tak úžasnú atmosféru, najmä pri záverečnom vyhlasovaní výsledkov. Niečo také som ešte nezažila.
Prvý deň nám celkom prialo počasie . Bolo pod mrakom, nie veľmi teplo (hoci na december dosť). Po prvom dni to nevyzerá pre väčšinu výpravy zle. Dokonca aj mňa pri behu noha nebolela. Horšie to bolo po dobehnutí, lebo som myslela, že tú nohu už ani nemám. Úžasné bolo sledovať najmä kategóriu Open, kde štartovali nenormálne dlhé záprahy, na káre musel byť aj spolujazdec. V tejto kategórii nás reprezentuje Miro Pažúr a veľmi úspešne. Niektoré záprahy boli počas presunu na štart brzdené motorovými štvorkolkami. Bola to fakt sila. Časť trate viedla okolo rybníka, ktorý bol plný pechoriacich sa kačíc. Neverila som, že sa tam za nimi nevyberie niektorý zo záprahov, ale myslím, že k tomu našťastie nedošlo. Večer pre nás organizátori pripravili musherák vo fajnovom hoteli. Domáci pretekári sú ohromní klasici. Takmer všetci nabehli v kovbojských odevoch. Na druhý deň sa na mushermeetingu dozvedáme, že sa nepobeží dlhšia 6,5 km trať, lebo hrozí, že bude teplo. Mnohí pretekári sú sklamaní. Maťo dosť. Trénoval Spikea na 8 km. Po prvom dni je piaty. V dvadsiatich sekundách sú tam nasekaní 8. Dúfal, že pri dlhšej trati bude mať výhodu. Skrátenie trate naopak víta Ivan. Po prvom kole je tretí a obával sa, že Dorote by dlhšia trať už robila problémy. Jakubaškovci, ani Brigita nemajú problémy ani s jednou traťou a snažia udržať si medajlové pozície. Veľmi dobre si na svojich prvým veľkých pretekoch počína aj Vanda. Trošku ju zbrzdilo namotanie psa na stĺpik. Skvelý výkon podáva aj Jano Hošek na scootri, hoci aj v tejto kategórii je vďaka Nórom husto a aj sekundové rozdiely zohrávajú dôležitú úlohu. Zaujímavým riešením vyhodnotenia bolo jeho rozdelenie. Cez obed po prvej časti pretekov sa vyhodnocujú kategórie bike a canicross a poobede scooter a vozíky. Okrem prvých troch sa vyhlasuje aj najrýchlejší pretekár so severským plemenom – pokiaľ ich nie je v kategórii 5. Potom sa vyhlasujú osobitne. Organizátori majú trošku problém. Už od včera zháňajú slovenskú hymnu – budú ju totiž potrebovať a nie raz :). Sú veľmi zlatí a fakt sa snažia. Napokon ju sťahujú z internetu a my ju ešte musíme odklepnúť, či je to naozaj ona. Všetko klape ako dobre namazaný stroj. Je úžasné sledovať ich pri práci. Tá nemecká precíznosť – to fakt funguje. Žiadne sklzy, žiadne chaosy. Všade pohoda. Aj veci, ktoré riešia za pochodu zvládajú na jednotku. Neskoro po obede sa beží štafeta. Máme dva veľmi nádejné týmy: Maťo, Ivan a Jaro a v druhom Hošo, Tomáš a Dávid. My s Vandou odchytávame psy. Moja noha po druhom kole behu, je už fakt mimo. Takže akýkoľvek pohyb mi spôsobuje riadnu bolesť a mám trochu obavy, čo to spraví, keď ňou pes ešte mykne. Beží sa už takmer po tme. Areál závodiska je vysvietený a atmosféra je nabitá. Chalani bežali úžasne: zlato aj bronz patria nám!
Deň sa pomaly chýli ku koncu a nám ostáva už iba rekapitulácia. Tu je:
Jaro Jakubašek – 1. miesto
Dávid Jakubašek – 1. miesto
Tomáš Jakubašek – 3. miesto
Lubo Šrámek – 2. miesto
Ivan Puškár – 3. miesto
Miro Pažúr - 3. miesto
Brigita Albertová - 3. miesto
Maťo, Ivan a Jaro: 1. miesto Štafeta
Jano, Tomáš, David: 3. miesto štafeta
Maťa (5. miesto) a Hoša (6. miesto) delili od medajlových pozícií iba sekundy a ich kvalite svedčí aj komentár moderátorky – boli prezentovaní ako pretekári patriaci ku svetovej špičke. Mňa trochu mrzí moje zranenie. Na takej nádhernej trati (s mne osobne vyhovujúcou dĺžkou by som mala šancu aj na trošku lepšie umiestnenie, čo sa dá robiť). Všetci sme však veľmi spokojní. Pred odchodom ešte venujeme zápis do knihy návštev nášmu hoteliérovi, ktorý je na nás pyšný. Máme za sebou naozaj úspešný víkend. Priala by som každému zažiť preteky na takej úrovni, ako boli preteky v Rastede. Pre mňa osobne to bol neskutočný zážitok. Niečo naozaj bombastické!
|
