Častokrát je veľmi ťažké opisovať atmosféru na pretekoch, a vymyslieť článok, najmä, ak všetko prebieha tak, ako má a nič mimoriadne sa neudeje, ale preteky v Piandelagotti boli skutočne jedinečné a akčné a zaslúžia si, aby sa im venovala mimoriadna pozornosť. Toľko zábavy a dobrodružstva sme nezažili fakt poriadne dávno. Všetko sa začalo už vo štvrtok podvečer, kedy sme sa nalodili do zapožičanej dodávky – okrem nášho klasického rodinného tria (Maťo, Mišo a ja), nesmeli chýbať ostrieľaní harcovníci Jaro a Dávid  Jakubašekovci , nádej slovenského canicrossu Vanda Hošeková a našu výpravu osviežila poľská reprezentantka Izabela Zatorská. Bohužiaľ rozhodnutie zväzu nepreplácať cestu na majstrovstvá na suchu ovplyvnilo , že niektorí dosť kvalitní pretekári na pretek ísť nemohli. Pretekov sa nezúčastnil ani zvyčajný člen našej zostavy Miro Pažúr, ktorému neotvorili kategóriu. Keď som vravela, že výprava do Talianska bola dobrodružná už od samého začiatku, tak som to myslela úplne vážne, pretože už samotná cesta bola jeden nekonečný príbeh. Najprv sme museli počas prechodu Rakúskom zdolávať snehovú chumelicu. Stihli sme to našťastie , ako sa vraví – o päť minút dvanásť, lebo po nás sa spustila hotová smršť a už sme len v rádiu počúvali, ako tam viaznu autá a celú situáciu rieši dekami a teplým čajom Červený kríž. Takto tam zrejme uviazla aj časť českej výpravy, ktorá na preteky nedorazila. Ďalšie prekvapenie nás čakalo v samotnom Taliansku. Naivne sme si mysleli, že preteky budú naozaj neďaleko Modeny, ako sa to uvádzalo v propozíciach , a kde malo byť podľa predpovede celkom príjemné počasie. Prehliadli sme však fakt, že Piandelagotti sa nachádza trošku vyššie a samotné preteky sa konali na mieste vo výške takmer 1200m nad morom. Kým sme sa tam dostali, museli sme zdolať niekoľkohodinovú cestu serpentínami. Spočiatku sme aj boli očarení nádhernou kopcovitou krajinou – vybiehali sme z auta fotili ako besní, ale po čase  sa dostavil akýsi  variant morskej choroby, kedy sme iba skľúčene sedeli a dúfali, že nehodíme šabľu,  čo už až také poetické nebolo. Taktiež nás veľmi netešilo, že so stúpajúcou výškou hrubla aj snehová pokrývka a nám bolo jasné, že žiadna náhorná plošina sa konať nebude a budeme behať po riadne strmých kopcoch a ešte k tomu zaviatych snehom. Keď sme sa konečne ubytovali (mimochodom vo veľmi útulnom hotelíku, kde stále voňali tie lahodné talianske špecialitky), stretli sme vonku Nórky, ktoré sa práve vrátili z tratí s tým, že si namiesto kolobežiek a trojkoliek mali radšej vziať bežky. Nuž sme sa  opäť nalodili do nášho výpravného vozidla a pobrali sa serpentíkami na štart. Hoci tvrdili, že sme boli ubytovaní len 7 km od tratí, mne sa to zdalo celú večnosť. A navyše sa mi zdalo úplne nemožné v tom snehu nielen behať, ale hlavne jazdiť na bicykli , či na čomkoľvek. Ale tu vzdávam Talianom hold, ako sa popri všetkých chaosoch skvelo dokázali vysporiadať s problém „sneh na trati“, lebo dosť dobre odhrnuli sneh z celej trate a kritické miesta posypali navozeným pieskom. To všetko za jedno jediné popoludnie, lebo ten sneh im tam vraj navalilo cez noc. Keď sme si prechádzali trate, vyzerali celkom neškodne – hoci musím povedať, že niečo také zvlnené som ešte nevidela. Po pretekoch sme sa všetci zhodli, že  na niečom podobnom predtým nikto z nás nikdy nebežal  a že to bolo naozaj nesmierne náročné. Trať totiž vyzerala ako absolútna vlnovka. Nebolo na nej jediného rovného kúska, kde by si človek oddýchol. Jednoducho iba hore, alebo iba dole a takto sa to striedalo. Pardón – jedna rovinka by sa našla – štartová, ale hneď po nej nasledoval pomerne dlhý tiahly  kopec, kde si to psy ešte dosť čerství, riadne rozfofrovali. Absolútne nebolo možné brzdiť. Možno pre záprahy a kolobežky to mohlo byť fajn – aj Lena Boysen vravela, že takú zábavu na kolobežke ešte nezažila, ale pre nás bežcov to bolo o hubu. V živote som nešla tak rýchlo ako z tých kopcov. Pes valil a nedalo sa za ním absolútne brzdiť.  A vo chvíli, keď mal človek pocit, že by dýchal aj ušami, aby udýchal tú rýchlosť, objavil sa stupák. Prvý deň sa bežali 2 km (všetky kategórie bežcov), takže to celkom šlo. Už po prvom dni sa rysovalo zopár medailí – konkrétne Jaro, Dávid a Vanda si zatiaľ držali prvú pozíciu a ja (a teraz sa podržte) som vďaka tým kopcom chytila tretie miesto, bohužiaľ to odniesol palec na jednej nohe, ktorý sa  pri zbehoch riadne obúchal a opuchol. Veľmi prekvapila najmä 11-ročná Vanda, ktorá by sa so svojim časom nestratila ani v kategórii žien a mala lepší čas ako mnohí muži do 40 rokov. Maťo mal v bikejoringu smolu – Spike tri týždne pred pretekmi chytil nejaký kašeľ a hoci sa z toho dostal, bolo cítiť, že dlho stál a kopcovitá trať mu dala zabrať. Napriek tomu sa však držal v prvej 10. Podobne aj  mladý Scooby Doo v canicrosse, ktorý je ešte také hravé šteniatko a ešte sa len začína rozbiehať. Vanda mala problém s preťaženou nohou a Dávid  sa tiež necítil bohvieako. A tak sme dúfali, že nasledujúci deň prežijeme v pohode, že nenapadne ďalší sneh, lebo sme nemali reťaze a verili sme, že všetko dopadne dobre. Napriek všetkému, musím povedať, že Taliani sú skutočne takí, ako si ich predstavujeme – blázniví, veselí a trochu chaotickí. Prejavilo sa to už počas úvodného ceremoniálu so zástavami, ktorý bol napriek totálnemu chaosu úžasne čarovný. Po celom mestečku viali zástavy  všetkých možných krajín, viseli z okien, balkónov, okolo stĺpov boli omotané sušené kvety a rôzne bobule a my pretekári sme v akejsi nesúrodej zmesi zástav, fakieľ a cedulí s názvami krajín uháňali za zvukov živého dychového orchestra cez celé Piandelagotti raz sem, raz tam až k tribúne, kde sa podávalo varené víno. Bolo to nádherne farebné a veselé, pripomínalo to bláznivý karneval.   Aj na druhý deň bolo úžasné sledovať, ako ráno pred pretekmi všetko chystali za zvukov známej „O sole mio“, ako hlavní organizátori behali v rôznych nevšedných čiapkach napr. šiltovka s hlavou soba, alebo veľká rozplesnutá plyšová žaba (veľmi komicky to pôsobilo najmä, keď riešili nejaký vážny problém),alebo  ako sa prevážali na štvorkolkách a pískali na baby ( a začínajú s tým už ako veľmi malí chlapci a neprestávajú ani ako dôstojní dedkovia J). Ich bláznivosť sa prejavila aj na druhý deň, keď sa zakecali na štvorkolke cestou na trať a nestihli prehodiť zátarasy. Asi nerátali, že Jaro je taký rýchly  a že ich cestou predbehne. Nuž, chlapi si namiesto plánovaných 4 km zabehli 5km. Takže nech vás nemýlia časy uvedené vo výsledkovke, napriek tomu, že je tam údaj 4 km. Veselý bol tiež presun na musherák, ktorý sa konal niekde na druhom konci pohoria (aspoň ja som mala ten dojem), keď sme sa tam konečne po hodine jazdy dovlnili (kolóna áut mohla mať podľa mňa aj niekoľko kilometrov), boli sme už takí uťahaní, že sme si ani veľmi nestihli vychutnať  kadejaké kulinárske lahôdky, či živú jazzovú kapelu, ale pomerne skoro sme sa zase odvlnili na hotel. Oproti prvému studenému a veternému dňu bol ten druhý ako zo zimnej pohľadnice – krásny, slnečný a zasnežený. Vysoké hory poprášené snehom, para stúpajúca z papulí psov.... idyla. Chalanov toho dnes čakalo skutočne dosť. Okrem dlhších tratí aj popoludňajšia štafeta. Maťo sa rozhodol, že vypustí bikejoring, aby šetril seba ja Spikea. Vande sa ako tak podarilo rozchodiť nohu a ja som si našťastie pri mraze -6 stupňov necítila môj opuchnutý palec. Zato som bola nervózna ako ďas. Bronz na dosah – pocit veľkej zodpovednosti, hoci som tušila, že na 4 km je veľmi malá šanca udržať si pozíciu, ale aj tak som  chcela zabojovať. Aj po včerajšom prebehu tratí záprahami, nenastalo našťastie nijaké rozrytie ani rozbahnenie. Ale poviem vám,  trať ako bola v Taliansku dala zabrať každému a tak som si okrem posunu na 4. miesto dorazila aj palec na druhej nohe. Nuž, čo ale aspoň som si na chvíľu pričuchla k medaile a na musheráku vychutnávala pocit „zatiaľ tretej“ . Všetkým ostatným sa našťastie podarilo obhájiť svoje pozície. Do štafety nám ostávalo ešte kopec času, nuž sme mali možnosť pozrieť trochu záprahy – okrem Nórov, excelovali aj Škóti. To, čo tam predvádzali, bolo neskutočné, v tých zjazdoch valili nehoráznou rýchlosťou. Klobúk dolu pred všetkými, ktorí si odvážia nastúpiť na tie káry. Mimochodom, keď sme pri tých kárach, veľkú pozornosť budiť  veľmi netradičný 4-kolesový stroj Michala Merhauta, ktorý pripomínal mašinu Spidermana a môj Mišo ho už odvtedy nevolá inak J.
O tretej sme sa konečne dočkali štafety. Táto bola neskutočne napínavá a do poslednej chvíle to bolo tesné, ale napokon sme ju vyhrali v zložení – Maťo, Dávid a Jaro. Bolo to úžasné! Rýchlo sme dali do poriadku psy aj seba odvlnili sa po serpentínach do mestečka na vyhodnotenie. Taliani nás zase riadne ponapínali, nechali nás podupkať si na mraze takmer  2 hodiny (aj keď na rozvesenie nám pustili zábery z pretekov), ale potom po tme poplietli medaily a rozdali ich nejako inak, ako plánovali (napr. Vanda má medailu – bikojoring, ženy seniorky).  Strhla sa tam riadna trma vrma – taký typický taliansky záver plný kriku a teatrálnych gest – medaile lietali pomedzi poháre a do toho hrala rýchla talianska hudba. My sme sa však radšej vytratili, lebo nás ešte čakalo balenie a dlhá cesta domov  po nekonečných serpentínach. Záverečná bilancia – všetci účastníci našej reprezentácie vyhrali zlato plus jedna zemiaková medaila ako bonus J. Pre všetkých, ktorí chcú vedieť niečo viac je tu stránka www.piandelagotii2007.fimss.com, kde sú výsledkovky a čoskoro aj fotky.